Schlosskirche	Schlossk.	Kräutergarten	Stadtkirche

Pri jazde diaľnicou A9, alebo B7 do krajského mesta Saale-Holzlandkreis si môžete všimnúť výnimočnú polohu tohto pôvabného mestečka. Eisenberg sa nachádza v strede malebného údolia na vyvýšenine, niečo 300 m nad morom.
Najstaršie stopy osídlenia sa nachádzajú severne od etzdorferského vrchu. Už prvý ľudia tu bývali pred 50 000 rokmi.
Gróf Otto Bohatý nechal podľa zostaveného plánu založiť nové mesto práve na tomto mieste. Zaujalo ho predovšetkým svojou strategicky-výhodnou polohou. Napriek tomu však nechal ešte pre bezpečnosť postaviť veľký mestský múr. Postavenie hradu na ochranu wettinského bohatstva spadá s najväčšou pravdepodobnosťou do tohto obdobia.
1196 sa prvýkrát písomne spomína miesto Ysenberch. Pôvodné staré mesto, so svojím slovanským pôvodom zo 7./8. st., ležalo severne od dnešného centra mesta. Či sa jeho názov spája s priľahlou pomenovanou pláňou Donitzschkau, sa nedá s istotou tvrdiť.
V roku 1219 bol grófom z Meiβenu zwickauerský cisteriánsky mníšsky kláštor premiestnený do Eisenbergu. Predtým sa však nakrátko nachádzal v Triptise. Kláštor ležal medzi starým a novým mestom na malej vyvýšenine. Dnes je po ňom pomenovaná jedna z ulíc.
V roku 1274 bolo Albrechtom, krajským grófom Thüringenu, udelené mestu privilégium.
Delením pôdy wettinských bratov, Albrechta a Ernsta, v roku 1485 v Leipzigu sa mesto stáva súčasťou pánskej oblasti.
Martin Luther sa na svojich cestách, na augsburský snem (1530) a na zasadnutie schmaldského spolku (1537), istý čas združuje v Eisenbergu. Sprevádzajú ho Philipp Melanchthaon, Georg Spalatin a Johann Agricola.
Porážkou Johanna Friedricha Veľkodušného v schmalkadskej vojne patrilo mesto nakrátko, od roku 1547, k albertínskej línii. Uzavretím naumburgskej zmluvy v roku 1554 to bolo zrušené.
Koncom 16. st. sa v meste začína vo veľkom stavať. Stavajú sa domy, radnica a kostol sa zväčšujú, vydlážďuje sa námestie s prvými ulicami. Z obdobia renesancie sa dodnes zachovaných veľa jedinečných budov.
Najstarší spolok, ktorý je písomne zaznamenaný je spolok streľby.
Potom, čo knieža Christian, piaty syn Ernsta Zbožného , menoval Eisenberg rezidentským mestom svojho malého vojvodstva Sachsen-Eisenberg, začal nový rozmach. V roku 1678 odobral rozpadávajúci sa wettinský hrad a nechal ho prestavať na barokový zámok. V roku 1679 nasledovalo postavenie základov pre zámocký kostol. A dnes je najkrajším barokovým kostolom v celom Thüringene. Po jeho smrti, v roku 1707, bolo jeho vojvodstvo Sachsen/Eisenberg rozpustené.
Koncom 18. st. začala industrializácia. Jeden z prvých podnikov bola fabrika na porcelán, ktorá bola otvorená v roku 1796. Eisenbergský porcelán bol známy vyše 200 rokov. Boli tu štyri veľké a viacero menších fabrík zameraných na jeho výrobu. V roku 1991 bola výroba porcelánu pozastavená.
V polovici 19. st. sa Eisenberg vyvíja v priemysle ešte viac. Mesto sa preslávilo hlavne výrobou pián a jeho krídlami, mäsokombinátom, drevárskym priemyslom, teheľňou, výrobou drevených podlahových dosiek, šamotovým kameňom, v roku 1274 bol založený pivovar... Týmito a mnohými inými výrobkami sa môže pýšiť Eisenberg.
Stavbou železničnej trate Eisenberg-Crossen v roku 1880, ktorá uľahčila export eisenbergských produktov, prišlo k založeniu ďalších priemyselných podnikov a už existujúce sa ešte viac rozrástli. Nastal ďalší stavebný rozmach. Celé ulice sa okrem historického centra moderne prestavali. V tomto období vznikli ďalšie, ešte dodnes funkčné fabriky. S tým, že sa spája s týmto obdobím blahobyt, dokazuje tiež vznik mnohých ďalších spolkov.
Po 1. svetovej vojne sa vojvodská rodina vzdala domu v Sachsene/Altenburgu.
So založením kraju Thüringen 1921, sa stáva Eisenberg opäť jeho súčasťou.

Mohrenbrunnen	Stadtmuseum	Rathaus	Schlossgarten

 

O Eisenbergu a o jeho okolí zostáva dodnes z minulosti veľa nedopovedaných otázok. Ako vznikol názov mesta je dodnes nevyriešenou hádankou. Keďže sa s istotou nedá nič potvrdiť a ani vyvrátiť, vznik mena tohto malebného mestečka je udržiavaný legendami a bájmi miestnymi obyvateľmi.
Isté je len to, že sa tu železo nikdy neťažilo. Jedni z prvých kronikárov uvádzajú rytiera menom Iso, ktorý by prichádzal do úvahy ako patrón mesta, a teda aj z jeho mena odvodený názov – Eisenberg. Ale žiaľ táto teória nie je v histórii mesta podložená faktami. Či už je názov odvodený od „železného opevnenia” z obdobia stredoveku, alebo od bohyni menom Isis, zostáva tajomstvom.
Pri prechádzke historickým centrom mesta cez úzke uličky nájdete na mnohých miestach odkaz z minulosti, nepatrné legendárne detaily na budovách, ktoré otvárajú fantáziu do sveta bájov a legiend.
Najstaršie povesti nášho regiónu pochádzajú už z germánskeho obdobia. Síce boli v priebehu storočí niekoľkokrát prepísané, ale ich celkom prvotný pôvod sa odhaduje už niekedy pred 2000 rokmi. Jedna z povestí je napríklad o rytierovi bez hlavy, ktorý sa volal Huckauf. V tejto povesti ide o germánskom bohovi Wodanovi s dvoma havranmi, ktorý sa zjavuje. Z rovnakého obdobia pochádzajú tiež začiatky murínskej povesti. Podobnosti sú tu v mytológii o bohyni Freii, ktorej ukradol retiazku boh Loki na príkaz boha Wotana. Povesti o bohyni Freii sú porovnateľné s povesťami o pani Holle, ktorá tiež zapĺňa značnú časť povestí nášho regiónu.
Za vlády vojvodu Christiana v Sachsene/Eisenbergu pretrváva viera v duchov a kúzla. Z obdobia jeho vlády sa dodnes traduje veľa historiek. Jedna z nich je napríklad o bielej pani, ďalšia o mníške a mníchovi v zámockom parku, iná zas o duchovi samotného vojvodu. Hoci bol vojvoda pobožným mužom, čo tiež dokazuje v Eisenbergu postavená stavba na jeho podnet, najkrajší barokový kostol v Thüringene, skúšal sa dostať k bohatstvu naozaj nezvyčajnými spôsobmi. Najprv mu radca poradil, že by sa mal pokúsiť hľadať zlato ťažbou. Nechal zriadiť v Raude banícky úrad a začal s baníctvom v údolí mlynov, v blízkosti Raudy. Ale neprinieslo mu to očakávaný výsledok. Na toto všetko vydal nespočetné množstvo peňazí. Radcovia, ktorí boli tiež nazývaní aj jeho duchovnými, ho priviedli k myšlienke hľadania pokladov. Zvlášť sa zameral na hľadanie kláštorného pokladu v Klosterlausnitz a v Eisenbergu, ktorý tam určite mal byť, ak nie iný. Samozrejme nebol. Pri týchto aktivitách opäť utrácal nemálo peňazí.
V kronike sa uvádza, že zlato a striebro, ktoré dúfal, že nájde, mu chýbalo k výrobe mincí. Preto svoje striebro, ktoré mal vo forme tabuliek, dal roztaviť a raziť z neho mince. Ako svoju poslednú záchranu videl v tom, že bude sám vyrábať zlato. A aj tu mu pomáhali jeho „duchovní”. Prišli k nemu s návrhom, že ak im dá obrovskú sumu peňazí, zostavia mu návod na výrobu zlata. Či Christian už v tom čase bol duševne chorý, alebo či tá pomätenosť bola zapríčinená jeho stálym pocitom nedostatku peňazí, alebo jeho chemickými pokusmi s ortuťou a inými chemikáliami, nevieme. V každom prípade sa stále viac a viac vzďaloval realite. Duševne narušený a otrávený zomrel v roku 1707.
Príbehy s „duchovnými” sa neskôr trocha pozmenené pokladali za vstup do holzlandských povestí. V roku 1996 sa objavili v jednom rešerši v štátnom archíve v Altenburgu Foliante, listy „duchovných”, ktoré sa vzťahovali na vojvodu. Takto sa teda stalo z tradovanej historky, o duchovných kniežaťa Christiana, pravdivý príbeh.
O eisenbergskom údolí mlynov so svojimi hustými lesmi, úzkymi údoliami a ôsmimi mlynmi sa takisto rozpráva tiež veľa príbehov. Či už ide o tvár vykresanú v kameni, alebo o mníšku, ktorá sa zrútila zo skál a zabila, alebo samotné príbehy o vyše 700 ročných starých mlynoch – všetko o tom, ako to bolo a či vôbec sa to stalo, ostane navždy zahalené rúškom tajomstva.

Tiergarten	Tiergarten	Mühltal	Freibad

www.stadt-eisenberg.de